Méně mě zajímá představa dokonalosti. Důležitější je, jak se člověk ve svém těle cítí, říká vizuální umělkyně Zuza Gálová

Zuzu, aktuálně máte v Praze výstavu Chasing Endless Summer. Co pro vás znamená „nekonečné léto“ a proč jste právě tento pocit chtěla přenést do své nové kolekce?

„Nekonečné leto“ je pre mňa v podstate určitý mindset. Počas leta si prirodzene viac dovoľujeme užívať si život, trávime čas vonku, stretávame sa s ľuďmi, cestujeme a ľahšie na chvíľu vypneme. Sme vnímavejší voči malým radostiam, ktoré inokedy v každodennom zhone možno prehliadneme.

Postupne som si uvedomila, že tento pocit nemusí patriť iba jednému ročnému obdobiu. Je to spôsob, akým si môžeme nastaviť život a myseľ, schopnosť zostať otvorení, zvedaví a vedieť sa tešiť z obyčajných chvíľ. Práve túto energiu som chcela preniesť do obrazov. Chcem, aby v ľuďoch zanechali dobrý pocit a pripomenuli im niečo, čo si môžu odniesť so sebou aj ďaleko za hranice leta.

Výstava vznikla přímo pro prostory Almanac X Alcron a inspirací se stala také Bondi Beach. Co je na Bondi pro vás osobně tak výjimečného, že se propsala až do vaší tvorby?

Bondi je miesto, kde momentálne žijem, pracujem a kde sa odohráva veľká časť môjho každodenného života. Oceán tam nie je iba kulisou, do veľkej miery určuje rytmus celého miesta. Ľudia si idú pred prácou zaplávať alebo zasurfovať, stretávajú sa na pláži a veľa času trávia vonku.

Práve táto kombinácia oceána, svetla, pohybu a ľudí je pre mňa neustálym zdrojom inšpirácie. Bondi má veľmi špecifickú energiu, dokáže byť živé a chaotické, ale zároveň mi prináša pokoj a pocit slobody. Myslím si, že práve tento kontrast sa prirodzene dostal aj do mojej tvorby.

Vaše obrazy vznikají v Austrálii a nyní se na ně dívají lidé v centru Prahy. Vnímáte je v evropském prostředí jinak, než když je tvoříte v Sydney?

Určite áno. Keď obrazy vznikajú v Sydney, sú obklopené prostredím, z ktorého prirodzene vychádzajú. Svetlo, oceán aj život pri pobreží sú tam ich bežnou súčasťou. Keď som ich však videla vystavené v centre Prahy, pôsobili na mňa zrazu intenzívnejšie, akoby so sebou skutočne priniesli kus austrálskeho leta.

Európu milujem a stále ju vnímam ako svoj domov, ale po rokoch strávených v zahraničí sa na ňu pozerám trochu inak. Vzdialenosť človeku umožní známe veci znovu objaviť. A platí to aj opačne, až v Prahe som niektoré prvky svojej tvorby začala vnímať ako výrazne austrálske.

Výstavu jste vytvářela pro konkrétní místo. Ovlivňuje vás při práci prostor, ve kterém budou obrazy nakonec vystavené, nebo se snažíte při samotné tvorbě na okolí nemyslet?

O priestore, v ktorom budú diela vystavené, som, samozrejme, vedela, ale počas samotnej tvorby som sa ním nechcela nechať príliš ovplyvňovať. Nechcela som maľovať obrazy, ktoré budú fungovať iba na jednom konkrétnom mieste.

Oveľa dôležitejšie pre mňa bolo dostať do nich určitú energiu a emóciu, ktorá bude fungovať bez ohľadu na prostredie. Obraz by si mal vedieť vytvoriť vlastný vzťah s miestom aj s človekom, ku ktorému sa napokon dostane. Až pri skladaní výstavy sme potom premýšľali nad tým, ako budú jednotlivé diela komunikovať s priestorom hotela a medzi sebou navzájom.

Ve vašich obrazech se opakovaně objevují ženy a ženské siluety, často bez konkrétních rysů v obličeji. Proč jste si našla právě tento způsob jejich zobrazování?

Dopracovala som sa k nemu postupne. Najskôr išlo skôr o prirodzené zjednodušovanie línií a tvarov, no časom sa tieto ženské postavy stali rozpoznateľnou súčasťou môjho vizuálneho rukopisu.

Absencia konkrétnej tváre zároveň necháva priestor divákovi. Postava nie je uzavretá do jedného výrazu, identity ani príbehu. Niekto v nej môže vidieť seba, blízku osobu alebo možno ženu, ktorou by sa chcel stať. Veľmi ma baví počúvať, čo v obrazoch vidia iní ľudia, pretože ich interpretácie bývajú často úplne odlišné od môjho pôvodného zámeru. V tej chvíli obraz začína žiť vlastným životom.

Když se podíváte na ženy, které jste malovala před několika lety, a na ty dnešní, změnily se spolu s vámi?

Myslím si, že áno. Tak ako sa mením ja, menia sa spolu so mnou aj ony. Dnešné postavy sú odvážnejšie, sebavedomejšie a akoby si viac uvedomovali samy seba aj priestor, ktorý zaberajú.

Možno je v nich stále prítomná určitá krehkosť, ale už nepôsobí ako slabosť. Skôr ako otvorenosť alebo citlivosť, ktorá môže existovať súčasne so silou. Myslím si, že aj ja sa postupne učím vnímať tieto vlastnosti ako niečo, čo sa navzájom nevylučuje.

Vaše postavy působí sebevědomě a svobodně a často mají velmi výrazný vztah k vlastnímu tělu. Je pro vás důležité, aby ženské tělo ve vašich obrazech nebylo něco, co je potřeba schovávat nebo hodnotit?

Ženy sú pre mňa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a chcem ich zobrazovať slobodné, sebavedomé a bez potreby ospravedlňovať sa za to, aké sú alebo koľko priestoru zaberajú.

Nejde mi o zobrazovanie nejakého konkrétneho ideálu krásy. Oveľa viac ma zaujíma vzťah ženy k sebe samej, pocit, že jej telo nie je niečo, čo musí neustále skrývať, meniť alebo vysvetľovať. Moje postavy sú pre mňa aj osobnou pripomienkou toho, že môžeme objavovať, robiť veci, ktoré nás napĺňajú, a žiť o niečo slobodnejšie.

Výtvarné umění jste formálně nestudovala a profesně jste začínala v reklamě. Pamatujete si okamžik, kdy vám došlo, že tvorba už není jen něco vedle práce, ale může se stát její hlavní součástí?

Nebolo to jedno veľké rozhodnutie ani konkrétny moment. Začínala som v reklame, neskôr som sa posunula ku grafickému dizajnu a spolu s partnerom sme založili Crea Crea Studio. Postupne som dostávala čoraz viac zákaziek na ilustrácie a popri nich som rozvíjala vlastnú tvorbu. Čím viac priestoru som jej dávala, tým jasnejšie som cítila, že sa jej chcem venovať naplno.

Dizajn a umenie však nevnímam ako dva súperiace svety, medzi ktorými si musím vybrať. Obe oblasti ma napĺňajú, len každá trochu iným spôsobom. Dizajn ma učí premýšľať nad tým, ako vizuálne komunikovať určitú myšlienku, zatiaľ čo vo voľnej tvorbe mám väčšiu slobodu pracovať intuitívne. Navzájom sa ovplyvňujú a prirodzene sa v mojej práci prelínajú. Mojím cieľom je, aby umenie postupne tvorilo čoraz väčšiu časť môjho profesionálneho života, ale dizajnu sa nechcem úplne vzdať.

Přestěhovat se ze Slovenska do Sydney je poměrně zásadní životní změna. Co bylo na začátku úplně jiné, než jste si před odjezdem představovala?

Asi to, aké náročné je začínať niekde úplne od nuly. Človek príde bez vybudovaného zázemia, kontaktov a istoty, na ktorú bol zvyknutý doma. Mnohé veci, ktoré predtým považoval za samozrejmé, si musí vytvoriť nanovo.

Zároveň ma to však naučilo samostatnosti a väčšej dôvere v seba. Keď už raz dokážete vybudovať život na opačnej strane sveta, začnete inak vnímať aj ďalšie výzvy. Táto skúsenosť mi dala veľa sily a pravdepodobne aj odvahu postupne si vybrať cestu, ktorá ma skutočne baví.

A co vám naopak po letech v Austrálii chybí z Evropy?

Najviac mi, samozrejme, chýba rodina a možnosť byť prirodzenou súčasťou jej každodenného života, nielen návštevou raz či dvakrát do roka. Chýbajú mi aj priatelia, spoločné momenty a ten pocit, že sa môžete spontánne stretnúť bez plánovania niekoľko mesiacov vopred.

A potom sú tu aj lokálne chute, jedlá, malé kaviarne, staré mestá a možnosť za pár hodín precestovať do úplne inej krajiny. Európa má množstvo vrstiev, histórie a kultúrnej rozmanitosti, ktoré mi v Austrálii občas chýbajú. Asi práve preto sa sem vždy tak rada vraciam.

Proměnil život v Sydney i váš vztah k vlastnímu tělu, vzhledu nebo tomu, co považujete za krásné?

Nepovedala by som, že je to výlučne Sydney. Skôr je to kombinácia prostredia, skúseností a toho, že s vekom lepšie spoznávam samu seba. Postupne získavam väčšie sebavedomie a zároveň sa mení aj to, čo považujem za krásne a dôležité.

Menej ma zaujíma predstava dokonalosti a viac prirodzenosť, osobnosť a to, ako sa človek vo svojom tele cíti. Sydney k tomu možno prispelo svojím uvoľnenejším životným štýlom, pri oceáne trávite veľa času v plavkách a telo vnímate viac cez to, čo dokáže, než iba cez to, ako vyzerá. Ale myslím si, že je to najmä proces, ktorý prichádza s časom.

Australský životní styl si často spojujeme s určitou uvolněností. Přenesla se tahle lehkost také do vašeho šatníku? Oblékáte se dnes jinak než v době, kdy jste žila na Slovensku?

Život pri oceáne je veľmi neformálny, takže väčšinu času u mňa vyhrávajú pohodlné a voľnejšie veci, šortky, plavky a samozrejme neoprén. Často sa počas jedného dňa presúvam medzi oceánom, pracovným priestorom a stretnutiami, takže oblečenie musí fungovať vo všetkých týchto situáciách.

Práve preto si však o to viac užívam príležitosti, keď sa môžem obliecť elegantnejšie a trochu sa s módou pohrať. Tento kontrast mi vlastne vyhovuje, nemusím si vyberať iba jednu verziu seba.

Jaký vztah vlastně máte k módě? Je pro vás způsobem sebevyjádření podobně jako obraz, nebo k oblečení přistupujete mnohem praktičtěji?

Módu mám veľmi rada a určite ju vnímam ako formu sebavyjadrenia. Farby, strihy a kombinácie oblečenia dokážu komunikovať náladu aj osobnosť bez toho, aby sme museli čokoľvek povedať. V tomto zmysle má k vizuálnemu umeniu veľmi blízko.

Zároveň som však praktická a potrebujem sa v oblečení cítiť pohodlne. Môj štýl by som asi opísala ako „comfy chic“, jednoduché a uvoľnené kúsky, ktoré však majú zaujímavý detail, farbu alebo tvar. Mám rada oblečenie, v ktorom môžem normálne žiť, nielen dobre vyzerať na fotografii.

Když se podíváme na ženy ve vašich obrazech, člověk si snadno začne představovat, co by asi nosily. Máte při jejich tvorbě v hlavě i jejich styl nebo osobnost?

Pri maľovaní väčšinou nemám v hlave jednu konkrétnu ženu s presne vytvoreným životným príbehom. Napriek tomu majú moje postavy spoločné určité vlastnosti, spájajú v sebe krehkosť a silu, výrazný štýl aj pohodlnú ležérnosť.

Ich oblečenie alebo spôsob, akým nesú svoje telo, často pomáha vytvoriť ich charakter bez toho, aby mali detailne vykreslenú tvár. Niekedy pôsobia elegantne, inokedy športovo alebo úplne uvoľnene, ale vždy v nich chcem zachovať pocit prirodzenosti. Predstavujem si ich ako ženy, ktoré sa nemusia obliekať pre pohľad niekoho iného. Vyberajú si to, v čom sa samy cítia dobre.

Společně s partnerem Peterem Sedlačíkem jste vytvořili fotografický projekt Lens Between Us, ve kterém jste během cest zachycovali jeden druhého ve stejném okamžiku z opačných perspektiv. Co vás tenhle projekt naučil o tom, jak rozdílně se mohou dva lidé dívat na úplně stejnou situaci?

Projekt mi ukázal nielen to, že dvaja ľudia môžu rovnaký okamih vnímať úplne inak, ale aj to, aký rozdiel môže byť medzi tým, čo vidíme na prvý pohľad, a tým, čo sa odohráva mimo záberu.

Z jednej strany môže miesto, situácia alebo dokonca celý život pôsobiť dokonale, zatiaľ čo druhý pohľad odhalí chaos, čakanie, únavu alebo množstvo práce, ktorá sa za výsledkom skrýva. Dnes sme veľmi zvyknutí pozerať sa na krásne a dokonale upravené obrazy, no málokedy vidíme celý kontext. Lens Between Us pre mňa vždy bol aj hravou pripomienkou toho, že jeden záber nikdy nepredstavuje celý príbeh.

S partnerem sdílíte nejen život, ale také kreativní práci. Je pro vás snadné přijmout od něj kritiku vlastní tvorby?

Úprimne? Chvíľu to trvalo. Keď je tvorba osobná, nie je vždy jednoduché oddeliť pripomienku k obrazu od pocitu, že niekto kritizuje priamo vás. Navyše od najbližšieho človeka ju niekedy počúvame oveľa citlivejšie než od kohokoľvek iného. Našťastie nie je toho veľa.

Postupne som sa však naučila vnímať jeho názor ako ďalšiu perspektívu. Vie, ako pracujem, pozná celý proces a zároveň dokáže vidieť veci, ktoré ja po hodinách strávených nad obrazom už nevidím. Nemusím vždy so všetkým súhlasiť, ale snažím sa kritiku prijímať s otvorenou mysľou. A niekedy má, bohužiaľ, aj pravdu. Ale iba niekedy (smích).

Ve vaší práci se potkává ilustrace, malba, fotografie i design. Máte dnes pocit, že jste našla svůj rukopis, nebo se naopak bojíte chvíle, kdy byste si řekla, že už přesně víte, jak má „Zuzu Gálová“ vypadat?

Myslím si, že som si vybudovala rozpoznateľný vizuálny rukopis. Moje ženské postavy, minimalistické línie a spôsob práce s farbou vytvárajú svet, ktorý si už ľudia dokážu spojiť s mojou tvorbou. To je pre mňa veľmi cenné.

Zároveň by som však nechcela, aby sa z vlastného rukopisu stala klietka. Nechcem iba opakovať niečo preto, že to funguje alebo to odo mňa ľudia očakávajú. Mám rada moment, keď sama ešte úplne neviem, kam ma tvorba zavedie. Rozpoznateľnosť a vývoj sa podľa mňa nemusia vylučovať, rukopis môže zostať, aj keď sa mení médium, témy alebo spôsob, akým s nimi pracujem.

Žijete mezi různými kulturami a hodně jste cestovala. Existuje místo, které váš vizuální rukopis ovlivnilo ještě výrazněji než Austrálie?

Nevedela by som vybrať iba jedno miesto. Každé mi niečo dalo a často si jeho vplyv uvedomím až oveľa neskôr. Niekde ma zaujmú farby, inde architektúra, spôsob života alebo energia ľudí.

Práve preto ma cestovanie stále baví, narúša zaužívaný spôsob, akým sa pozerám na svet. V novom prostredí som pozornejšia a všímam si detaily, ktoré by som doma možno prehliadla. Austrália má v mojej súčasnej tvorbe veľmi silné miesto, pretože tam žijem, ale môj vizuálny jazyk vzniká zo všetkých miest, skúseností a kultúr, ktorými som prešla.

Kdybyste dnes mohla něco říct sama sobě v době, kdy jste pracovala v reklamě a vlastní umělecká kariéra byla ještě daleko, co by to bylo?

Povedala by som si, že všetko má svoj čas a že nemusím mať celý život naplánovaný dopredu. Žiadna skúsenosť nebola zbytočná, aj práca v reklame ma naučila veľa z toho, čo dnes využívam vo vlastnej tvorbe.

A určite by som si povedala, aby som bola k sebe menej kritická. Aby som menej premýšľala nad tým, či som už „dosť dobrá“, a viac dôverovala tomu, že smer sa ukáže počas cesty.

Až v lednu pražská výstava skončí a Chasing Endless Summer se uzavře, co byste chtěla, aby si z ní člověk odnesl, i když o vás před návštěvou vůbec nic nevěděl?

Bola by som rada, keby v ňom zostal dobrý pocit. Možno chuť spomaliť, viac si všímať malé radosti alebo si dovoliť niečo, čo dlho odkladal.

Nemusí poznať môj príbeh ani vedieť, kde obrazy vznikli. Stačí mi, ak v nich nájde niečo vlastné. A ak si odnesie pocit, že leto nemusí byť iba ročné obdobie, ale môže byť aj niečím, čo si nosíme v sebe.

Výstava Chasing Endless Summer, kterou si můžete prohlédnout do konce ledna 2027, je součástí série rotujících výstav, jejichž prostřednictvím hotel Almanac X Alcron Prague dlouhodobě podporuje lokální uměleckou scénu a dává prostor současným tvůrcům. Umění přitom v hotelu nevystupuje pouze jako doplněk interiéru, ale tvoří přirozenou součást jeho identity. Hotel se tak stává nejen místem ubytování, ale také živoucím prostorem pro současné umění, kulturu a setkávání. Aktuální informace najdete na profilu: https://www.instagram.com/almanacxalcronprague/.